Slovenská skateboardová scéna

Autor: Miloš Ogurčák | 30.4.2016 o 19:45 | (upravené 30.4.2016 o 19:57) Karma článku: 2,29 | Prečítané:  706x

Keď som si v roku tisíc deväťsto deväťdesiat deväť kúpil svoj prvý skejt, v našom meste sa už jazdilo. Boli to starší chalani a plno mojich rovesníkov začalo približne v tom čase čo ja. Šiel som do deviatej triedy a tešil som sa.

Už predtým som mal aký-taký kontakt so skejtovou komunitou v našom meste. Vtedy sme boli veľká komunita, jazdilo nás možno aj tridsať. Starší chalani boli v podstate dvaja, s ktorými sme jazdili každý deň a oni boli pre mňa niečo ako vševedúci bohovia, lebo jazdili už dva roky a vedeli triky. No tam sa môj svet končil. Vedľajšie mesto bolo pre mňa nekonečne ďaleko a o tamojších skejťákoch kolovali legendy. Raz som sa tam vybral stopom s kamošmi, že ideme skejtovať. Nevedel som nič, tak som šiel pešo desať kilometrov popri ceste, čuduj sa svete žiadne auto mi nezastalo. Auto sme stopli až na jednej križovatke a keď sme tam prišli, nevládali sme jazdiť. Maťo Mačák mal údajne obrovské ollie a dokonca som ho raz videl jazdiť naživo. Nerozumel som tomu, čo robí. Takto nejak vyzerali moje skejtové začiatky. Potom sme začali chodiť do Mikuláša na závody kde sme spoznali slovenskú skejtovú komunitu.

Dnes zo všetkých týchto ľudí aktívne jazdí jeden jediný a to je ten, ktorý bol z nás všetkých prvý. Ja som skejtoval tohto roku jeden deň, no pevne verím, že keď budem mať bandáž, pustím sa do toho ako za mladých časov a dotiahnem to až na olympiádu. Dnes to majú chalani z môjho mesta o dosť jednoduchšie, keďže sme v minulosti robili závody, kde chodila komplet celá scéna. Na internete dohľadáte informácie oveľa ľahšie plus dnes stojí v našom meste skatepark. My sme tiež pôvodne mali mať, odborná komisia na čele s človekom, ktorý dodnes nevie povedať slovo skateboard, sa vybrala do Petržalky na odbornú obhliadku tamojšieho skateparku, ktorý tam v podstate stojí dodnes v nie veľmi pozmenenej podobe, a podľa neho navrhli prekážky, ktoré však nikdy neboli nikde umiestnené až som to musel urobiť sám. Tento pán má dnes ambície šéfovať slovenskému olympíjskemu skateboardingu. Mali sme ale U-rampu, to bolo ešte predtým ako som začal jazdiť. Bola tri metre vysoká a Maťo Mačák ju dropol, vtedy som nedýchal. Kvôli úrazom najprv na jej dno navarili reťaz a neskôr ju kompletne zbúrali až zhnila za športovou halou. Alebo ju predali, to je jedno.

Dnes sa píše rok dvetisíc šestnásť, prešlo sedemnásť rokov a ja budúci rok budem druhého augusta oslavovať skejtovú plnoletosť. Za seba môžem povedať, že sme sa za tých sedemnásť rokov až tak ďaleko neposunuli. Jasné, že sa za ten čas stalo strašne veľa, slovenskí skejťáci žijú vo svete, jazdia za svetové značky, no počet zahraničných pro riderov, ktorí prišli na slovensko, sa dá zrátať na prstoch dvoch rúk, čo je štatisticky niečo ako polovica profesionála za rok. Na Slovensku nestojí ani jeden skatepark európskej úrovne aj keď som ich ja osobne postavil sedem. Môj nemecký šéf mi povedal, že predtým, než ma spoznal, o Slovensku nevedel zhola nič. Nikto k nám nechodí skejtovať čo znamená, že pre väčšinu skejťákov neexistuje žiadna reálna možnosť, ako sa porovnať so svetom. Tých pár vyvolených sa muselo kvôli tomu vysťahovať z republiky, poprípade pravidelne cestuje mimo republiku. No napriek tomu sa väčšina ľudí tvári, aké to je u nás super a keď sa bavím s ľuďmi, ktorí robia pre slovenský skateboarding aj niečo viac, než len samotné jazdenie, každý jeden z nich mi hovorí ako sa im darí čoraz viac a viac.

Aké sú dôvody?

 

A sme pri politike. U nás v podstate nikto nič nemá aj keď si myslí pravý opak. Ľudia sa tešia z maličkostí, lebo inak by sa zbláznili. No a keďže nikto nič nemá, tak sa závidí aj to málo, čo je. Keby bol dostatok, nezávidelo by sa. Namiesto toho, aby ľudia riešili veci spolu, si každý hrabe na svojom piesočku a myslí si, aký je super cool. Slovenská skateboardová asociácia je občianske združenie v pôsobnosťou v našom hlavnom meste a jej blízkom okolí. Možno to je ale tým, že pod pojmom asociácia zakladatelia mysleli druhý význam tohto slova a asociácia iba asociuje asociáciu, no v skutočnosti ňou nie je. Keď som sa raz bavil s pánom predsedom, povedal mi, že on vlastne ani nechce združovať. Takže takto.

Raz som sa rozprával o našej už bývalej krajine s istým nemeckým staviteľom skateparkov, ktorý minulého roku robil osemdesiat projektov. Hovoril som mu, ako ma istý majiteľ českej firmy nemá rád a on mi hovoril, že u nás to takto bolo stále a zrejme vie, čo hovorí, keďže bol na jubilejnej titulke päťdesiateho čísla časopisu Board, ktorý ako jediný vychádza dodnes a jeho aktuálne vydanie nesie číslo stopäťdesiat sedem. Hovoril mi, že u nich to tak vôbec nie je a on sám má v telefóne čísla na skoro všetkých staviteľov skateparkov v Nemecku na ktorých sa kedykoľvek môže obrátiť a oni mu ochotne poradia. Trochu iný prístup, ktorý možno má na svedomí to, že len v Mníchove a jeho blízkom okolí, kde som práve teraz, sa momentálne stavajú tri nové betónové skateparky. Predtým som bol v kraji Nordrhein Westfalen, kde situácia bola podobná, no tých parkov sa tam stavalo viac.

Ďalšou dôležitou vecou je, že ľudia robia veci na vlastné triko bez toho, aby sa poradili s ľuďmi, ktorí tieto veci robili dávno pred nimi. Ako príklad môžem uviesť prípad z podobnej komunity ako skejtovej a to sú bikeri. Chalani v istom východoslovenskom meste strávili tri mesiace zváraním železnej konštrukcie v hale. Stačilo sadnúť do auta, ísť do istého západoslovenského mesta, kde hala stojí o niečo dlhšie, poradiť sa s hlavným vedúcim, ktorý mi povedal, že by ochotne poradil a dalo sa to postaviť za oveľa kratší čas z dreva a hlavne oveľa lacnejšie. A netrebalo brať obrovský úver, ktorý treba splatiť. Hala na Západe stála dvadsať kráť menej.

Ďalším príkladom je Slovenský Skateboardový Pohár, ktorý tohto roku pravdepodobne zažije znovuzrodenie. Idea to nie je zlá a viem o čom hovorím, keďže som ho sám tri roky robil, no to nestačí. Veci treba premyslieť do detailov a to presne sa na Slovensku nedeje. Ja som sa na to vykašľal po istej skúsenosti v istom meste, kde moju snahu ocenili presne opačne, ako som čakal. Neviním z toho nikoho, možno som len ja mal príliš veľké očakávania. A čo je najdôležitejšie, vôbec to nebolo premyslené. Bol to len môj sen, ktorý však s realitou nekorešpondoval. Teraz však máme na Slovensku ďalšiu generáciu skaters, ktorých som však ja musel kontaktovať a opýtať sa ich na ten pohár. Nekontaktovali oni mňa a nepýtali sa ma nič. V podstate ani nič vedieť nechceli. Neviem teraz, či ide o ich ego, alebo o ich neschopnosť, alebo to proste len nemajú premyslené ako som to nemal premyslené ja.

Obidva príklady hovoria to isté: ľudia opakujú chyby z minulosti. To ma za príčinu, že sa točíme krásne v kruhu a v podstate sa nikam neposúvame.

Čo sa týka tej premyslenosti jednotlivých nápadov ako posunúť scénu ďalej, ešte som nevidel jeden poriadny projekt na akciu spísaný na papieri, ktorý sa dá pekne prezentovať sponzorom. Príde mi, že nad takouto vecou tí ľudia vlastne ani nerozmýšľajú. Ja som nad tým rozmýšľal, no keď si to spätne zoberiem, ani jeden z tých projektov nedosahoval kvalitu, akú by som chcel dnes. Robia to zo srdca, čo bohužiaľ často znamená, že nepoužívajú hlavu. Ja som bol taký istý, až to dospelo do bodu, kedy som sa na to všetko vykašľal, vďaka čomu sa v mojej hlave zrodila otázka: Ako dlho to bude baviť ich? Mňa to bavilo nejakých päť rokov, možno trošku viac. Potom som zistil, že mi treba aj jesť, aj niekde bývať, aj štát by chcel niečo z mojich aktivít a účty sa tiež neplatia samé.

 

Akurát mi kamoš píše, že iba hlúpy človek ostane na Slovensku, že to je boj za prehratú vojnu.

Príde mi to, že naša krásna krajina je ako šípková ruženka - krásne spí a čaká až sa raz prebudí. A čaká. Alebo je ako kristínka, čo krásne spí?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?