Domovinou by som však tú krajinu už nazvať nemohol a ani nechcel. To však nič nemení na tom, že stále sledujem čo sa tam deje a mám z toho zimomriavky. Každodenné kradnutie ľuďmi zvolených politikov otupilo zmysly väčšiny natoľko, že to považuje za normálny jav, v podstate žiadna kauza nie je doriešená a to sa bavíme o miliónoch spreneverených eur. Politici s médiami vytvárajú pseudoproblémy, ktoré potom všetci riešia, čím sa reálne problémy odsúvajú na druhú koľaj. Dnešný internetový svet dokáže každého utvrdiť v tom, čo si myslí a to si ľudia myslia často také bludy, že sa mi nad tým rozum zastavuje.
Niekedy sme všetci boli kamoši. Ako mladí chlapci sme boli všetci kamoši. Ešte pred desiatimi rokmi sme boli všetci kamoši. V mladosti sme rozdiely až tak výrazne nevnímali. Nezáležalo na tom, čo kto má alebo nemá a ani čo si kto myslí. Boli sme spolu von, trápili nás podobné problémy a svet bol gombička. Časom sa však rozdiely začali prejavovať čoraz viac a viac. Ten má bohatého ocka tak nemusí celý život robiť nič a preto ho nemáme až tak radi. Tamten je zase stoka, jeho rodičia sú obyčajní niktoši a tak ho tiež nemáme až tak radi. Ďalšieho zase nemáme radi, pretože je príliš dobrý v tom, čo robí. O ďalšom mi kamarát hovoril, že o mne hovoril to a to a tak ho tiež nemám rád. Takto nejak si predstavujem myslenie priemerného dospievajúceho Slováka. Rozdiely znamenajú nenávisť. Byť iným ako som ja sám je zlé. Rodičia do svojich detí nevkladajú len to dobré. Ak je frustrovaný rodič, je veľmi pravdepodobné že frustráciu prenesie aj do svojho dieťaťa a záleží už len na tom dieťati, či bude túto frustráciu ďalej živiť, alebo si ju uvedomí a začne s tým niečo robiť. Ja nie som v tomto žiadnou výnimkou a nepovažujem svojich rodičov za nadľudí aj keď na druhej strane viem, že sa snažili do mňa vložiť len to najlepšie.
Okrem rodičov vie do vás frustráciu vložiť aj štátne zriadenie. Nedostatok hmotných statkov sa pretaví do frustrácie veľmi jednoducho. Nenaplnené životné sny takisto. Je veľmi ťažké priznať si chybu. Oveľa jednoduchšie je viniť z toho niekoho iného. Kto teda môže za môj posratý život? Málokto si dokáže priznať chybu a povedať: „Ja.“ No obvinením iných, ostatných, sme zabili dve muchy jednou ranou. My sme sa oslobodili od viny a našli sme toho skutočného vinníka.
Je mi veľmi ľúto, že s väčšinou ľudí, s ktorými som vyrastal, by som si dnes nemal čo povedať. Nedávno sa mi napríklad stalo, že som na sociálnej sieti diskutoval s človekom, ktorého poznám od základnej školy. Nikdy sa nedalo povedať, žeby sme boli najlepší kamoši, no takisto medzi nami nikdy nebol žiaden konflikt. Jasné, že sme sa nezhodli vo všetkých názoroch, ale ja som to považoval za normálnu vec ako som jeho považoval za rozumného človeka, veď dokončil strednú školu.
Diskutovali sme o probléme Slovákov číslo jeden. Stalo sa to po tom, čo on zdieľal odkaz nacionalistickej stránky ako imigrant znásilnil švédsku dievčinu a neprestal s tým ani po tom, čo zomrela. Článok bol bez zdroja, čo pre rozumného človeka znamená, že nie je vôbec jasné, či to pravda je. Autor článku však nie je podpísaný, čo je ďalším znakom totálneho bludu. Nehovorím, že emigranti neznásilňujú švédske ženy. Nežijem vo Švédsku ani nepracujem s imigrantmi, aby som sa mohol hodnoverne k danej téme vyjadrovať. No môj rozum mi hovorí, že ak je článok nepodpísaný a bez zdroja, nemusí byť pravdivý. Plus ak je uverejnený na nacionalistickej stránke, ktorá židov, moslimov, imigrantov, homosexuálov a neviem ešte koho považuje za podľudí. Mal som pocit, že to musí byť jasné aj jemu.
Nebolo. Naša diskusia sa zakončila tým, že kvôli mojim osobným problémom nemám právo na názor. Daný osvietený človek mi radil, že by som si mal najprv vyriešiť tieto problémy a až potom sa vyjadrovať k utečencom. Inak povedané, došli mu rozumné argumenty a tak na mňa začal vyťahovať moje osobné veci, čo je úbohé.
Ešte raz opakujem, nikdy som s tým človekom nemal žiaden konflikt. Nikdy sme sa na ničom nehádali, nemám s ním žiadne problémy. Danú diskusiu som viedol s úsmevom na tvári, nebral som to vážne ani osobne. Nesnažil som sa ho presvedčiť, že môj názor je jediný správny, chcel som mu len vysvetliť základy kritického myslenia. Lepšie povedané, myslel som si, že tieto základy ho naučili na strednej škole a chcel som mu ich pripomenúť. Naša diskusia sa skončila jeho útokom na moju osobu. Nikdy som s ním nemal problém, no vyťahovanie osobných problémov na verejné miesto akým bezpochyby sociálna sieť je, pre mňa už problémom je.
Príde mi to choré. Bavíme sa o veci, ktorá sa nás v podstate netýka. Máme odlišné názory, no to ešte neznamená, aby sme na seba vyťahovali osobné veci. Viem o ňom nejednu nepeknú vec no načo to ťahať von? Je to jeho problém a pokiaľ sa netýka mňa, nemám sa čo do toho starať. Je to jeho život a určite ho žije najlepšie ako vie – tak ako hocikto iný.
Táto skutočnosť mi príde ako znak polarizácie spoločnosti, ktorá sa delí na dva tábory. Väčšinový tábor je xenofóbny, bez znalosti cudzieho jazyka, základov kritického myslenia, žijúci väčšinou na Slovensku, ktorý nikdy nespozná žiadnu inú kultúru. Ak žije v zahraničí, s domácimi sa nevie dorozumieť, nevie pochopiť ich mentalitu a táto frustrácia v ňom budí akési osvietenie, ktoré spočíva v tom, že ja som vlastne oveľa lepší ako oni. Za všetko podľa nich môžu oni. Bol by som rád, ak by sa z neho čím skôr stala menšina, no zrejme to tak skoro nebude.
Jednej veci ale stále nerozumiem. Ako je možné, že do tohto tábora patria aj moji spolužiaci z gymnázia, ktorí dosiahli minimálne také vzdelanie ako ja? Alebo to nebola škola, ktorá ma naučila kritickému mysleniu? Tento text je psychohygienického charakteru.
