palestína

Autor: Miloš Ogurčák | 26.7.2013 o 13:10 | (upravené 26.7.2013 o 13:22) Karma článku: 6,08 | Prečítané:  467x

pri mojich potulkách svetom som sa ocitol v izraeli, kde som bol konzultant pri výstavbe skateparku – aspoň tak to nazvali oni. spolu so mnou park konzultovalo vyše desať ľudí z celého sveta a medzi nimi boli aj blázni z kanady. najväčší blázon z nich mal známeho svojho známeho, ktorý býval v meste ramallah, ktoré sa nachádza v palestíne, tak sme sa tam v prvý voľný deň vybrali.

street skateboarding v palestínestreet skateboarding v palestínemiloško

mediálna predstava palestíny, ktorá sa tiež nazýva aj verejná mienka, je každému z vás jasná a všetci ju do detailov poznáte. štát plný teroristov ktorý útočí na bezbranných židov. môj pocit z tejto „krajiny" sa však s týmto názorom vôbec nezhodoval. ako prvé treba povedať, že palestína je okupovaná izraelom. palestína nie je súvislé územie, sú to autonómne celky v rámci väčšieho územia izraela a každému je jasné, čo je hlavným sporom - áno je to náboženstvo. mesto do ktorého sme sa vybrali je jedno z najväčších palestínskych miest.

prechod z izraela do pásma východného brehu jordánu je pomerne plynulý. práve tento východný breh je predmetom sporov medzi židmi a moslimami - obidvaja tu žijú od nepamäti vo vačšom alebo menšom mieri. prvé čo človek zaregistruje ako zmenu oproti izraelu je hranica na spiatočnej ceste kde stojí niekoľko plne ozbrojených vojakov s prstami na spúšti samopalov. táto vec je pomerne bežná aj v izraeli, no vo východnom brehu to je dohnané k extrému a vojaci stoja na každej križovatke.

betlehem, miesto narodenia nášho spasiteľa, je pod moslimskou nadvládou. celý východný breh jordánu predstavuje pomerne malé územie - náš štát je niekoľko násobne väčší. židmi ovládané územie sa líši od izraela asi len väčším počtom vojakov. vstup do palestíny je však už niečo iné a je to hraničný prechod, kde sme museli ukazovať doklady totožnosti - ukázal som ich teda len ja ako šofér. tu zrejme bol môj slovenský pas výhodou, pretože nás pustili bez problémov. vojaci vyzerali byť mladší ako ja a bolo vidno že pri najmenšom náznaku nezhody sú okamžite ochotní použiť zbraň a odstreliť vám hlavu, takže sranda. kopec retardérov a schválne urobených dier do cesty vám neumožní prekročiť hranice veľmi rýchlo. prvé, čo som si v palestíne všimol, bola obrovská červená tabuľa a na nej napísané, že vstup občanom izraela je zakázaný, že môžu byť zabitý a že to je proti izraelskému právu. veselo. táto hranica bola asi dva kilometre pred samotným mestom.

piatok a sobota sú posvätné dni ako pre židov, tak pre moslimov. mesto ramallah tak v piatok naobed zívalo prázdnotou. pripadal som si ako vo westernoch keď kovboj ide sám po ulici a čaká z ktorých dverí alebo okna sa na neho vyrúti pištolník. bohužiaľ globalizácia došla aj sem a napriek nenávisti k izraelu bol ich hlavný vojenský spojenec spoza veľkej mláky prítomný viac než dosť. reklamy v angličtine, nápisy na obchodoch v angličtine. odstavili sme auto, zobrali sme skejty a vybrali sme sa do ulíc, ktoré zívali prázdnotou. išli sme nikam a hľadali sme niečo na jazdenie. kvalita ich ciest je vyššia ako u nás, takže pohodička. zastavili sme sa v obchode kde na nás pozerali ako na neuveriteľný zjav. okrem nás sme za celý čas nestretli žiadnych bielych ľudí. slovenská ambasáda odporúča v žiadnom prípade do palestíny necestovať, no ja som sa tam cítil veľlmi príjemne. ľudia o nás javili záujem a usmievali sa na nás. nejako sa nám podarilo dostať do centra mesta a všade kam sme šli sme boli stredobodom pozornosti. starší muži na nás hádzali nenávistné pohľady, no mladí boli najviac v pohode.

život v palestíne sa odohráva tak ako všade inde na svete hlavne na ulici, no ich ulica je oveľa živšia ako ulica u nás. predajne nie sú umelo zatvorené do svojich klimatizovaných priestorov, ale sú otvorené do ulice, ktorá tak pripomína trh. náš prvý cieľ bol chicago special burger kde sme si dali bagetu s mäsom a syrom (v izraeli nemysliteľné jesť mäso a syr naraz). najprv nás zastavila skupinka mladých ľudí z ktorých jeden predával v obchode - tento chalan vedel celkom dobre po anglicky a tak sme mali možnosť spoznať ich kultúru trochu podrobnejšie. v izraeli sme nestretli ani jedného človeka, ktorý by bol ochotný s nami normálne pokecať a opísať nám ich krajinu a to som v izraeli strávil tri týždne zatiaľčo v palestíne iba zopár hodín. prvé, čím sa každý chválil, bol palestínčan, ktorý vyhral american idol alebo niečo podobné. neviem nesledujem televíziu. skateboard je vec ktorú mnoho domácich videlo po prvý krát a mali z toho veľkú show - každý si to chcel vyskúšať a tak sme prakticky stáli možno každých sto metrov kedy sme narazili na ďalšiu a ďalšiu skupinku mladých ľudí. ľudia v palestíne sú veľmi prijateľskí a často nám dávali maličkosti z ich obchodov zadarmo. bolo to tam veľmi príjemné. najviac času sme strávili pri mladých z ktorých jeden na ulici varil kávu na svojom pojazdnom vozíku okolo ktorého bol zhluk mladých chalanov v pomerne širokom vekovom rozmedzí. vedľajšia ulica bola mierne z kopca a tak si každý jeden niekoľko krát vyskúšal spustiť sa z nej na doske a ja som mal asi dvadsať krát pocit že ten dotyčný sa zabije na hlavnej ceste keď spadne pod auto. chalani ho však vždy chytili. dali sme si kávu a kecali sme. úroveň ich angličtiny je na pomerne vysokej úrovni a myslím si, že je porovnateľná so slovenskom ak nie lepšia.

zaujal ma jeden chalan stojaci na druhej strane cesty, ktorý z nás nestrhol oči. po čase však prišiel k nám a práve on vedel po anglicky najlepšie. ak sme sa lokálov pýtali na ich vzťah k izraelu, do reči im vôbec nebolo a väčšinou nám hovorili, že oni chcú mier. samozrejme sme počuli nenávistné názory na stranu židov. tento chalan nám hovoril, že bol v amerike a že tam už nikdy viac nechce ísť, pretože sa tam stretol s neuveriteľnými predsudkami. spomenul som si na slečnu z kazachstanu, ktorú som stretol minulý rok v pittsburghu a hovorila mi presne to isté - že kvôli koncovke jej štátu (stan) sa stretla s neuveriteľne nenávistnými pohľadmi a takmer každý ju automaticky považoval za teroristku, no tento príspevok nie je o intelektuálnej úrovni amerického národa a ich schopnosti rozumovo spracovávať informácie s masmédií. jesse ktorý bol so mnou na telefón zachytil freestyle rap tohto chalana, ktorý sa začínal vetou, že rok tisíc deväťsto štyridsať osem bol katastrofa.

na základnej škole nás dejepis učil pán riaditeľ, ktorého si dodnes veľmi vážim a rešpektujem za jeho myšlienky. hovoril nám, že v tomto kraji nikdy nebude mier, pretože to je svätá zem pre viacero náboženstiev a každé jedno náboženstvo by chcelo mať tento kraj pre seba. ja by som k tomu doplnil len toľko, že možno sa raz stane, že ľudia prestanú dogmaticky prijímať tieto myšlienkové konštrukcie slúžiace na manipuláciu ovečiek a vtedy sa možno prestanú zabíjať z náboženských dôvodov. z ekonomických dôvodov sa ľudia neprestanú zabíjať nikdy.

samozrejme sme sa lokálov pýtali na situáciu so skateboardingom v tomto štáte a nikto nám nevedel nič povedať, pretože väčšina z nich bola fascinovaná samotnou jazdou na skejte. v západnom svete dnes len ťažko nájdete takto šťastných ľudí. pocity mladých palestínčanov by som prirovnal k časom keď do nášho skateparku začali chodiť tereskinel crew. z ničoho nič sa však zrazu pri nás objavil chalan zo skateboardom čo sme nechápali vôbec a on to nechápal ešte viac ako my. úroveň jeho angličtiny bola celkom fajn, tak sme sa ho pýtali že kde zvyčajne chodí skejtovať. povedal nám, že väčšinou na ulici. paradoxom skateboardingu je, že ulica je jeho najprirodzenejšie prostredie, no na svete je veľmi málo ulíc kde je povolený. keep skateboarding crime. chalani nám však povedali, že v meste majú SKATEPARK! okamžitý odchod.

prešli sme zopár ulíc, kedy adham zavolal svojmu spoluskejtujúcemu kámošovi aby prišiel do parku aj on. skatepark bol skôr detské ihrisko a jazdenie v ňom bolo zakázané. slovo skatepark pri tomto „športovisku" však naberá dehonestujúcu hodnotu a tento betón nemá s jazdením na skejte veľa spoločného. plus skateboarding v ňom bol zakázaný. chalani mali sedemnásť rokov a boli jedinými skejťákmi v meste. mali normálne skejty, ktoré si kúpili v izraeli. u nich sa kvalitný skateboard kúpiť nedá. ich cestovanie do izraela je však vzhľadom na vyššie spomenutý zákaz cestovania izraelčanov vo palestíny viac než komplikovaný a potrebujú na to víza. do izraela sa tak pozrú možno raz za rok alebo menej.

najväčším paradoxom pre mňa bol fakt, že najväčšia americká firma stavia sto kilometrov od tohto územia skatepark za milión dolárov zatiaľčo v palestíne sa nedá kúpiť skateboard. pre väčšinu detí sme boli stredobod pozornosti a veľmi sme si v skateparku nezajazdili pretože každú sekundu sme boli obkolesení palestínskymi deťmi ktoré si to chceli skúsiť tiež. niektorým sme pomáhali pri základoch a tí odvážnejší to skúšali sami. maličké dievčatá sa hanbili jazdiť a zaujímali ich skôr naše telefóny, teda kanadské smartfóny, ktoré však boli vybité. na koniec dňa nám správca areálu dovolil jazdiť aj v skateparku. to sa už deň chýlil ku koncu a tak sme sa s lokálmi rozlúčili s tým, že sa sem určite ešte vrátime.

sadli sme do auta a vybrali sme sa smer tá istá hranica ktorou sme sem vošli. na naše prekvapenie colník skontroloval pasy a povedal nám, že toto je VIP prechod a my ním ísť nemôžeme. museli sme sa otočiť, vrátil nám pasy a hor sa hľadať prechod druhý. slnko pomaly zapadalo a predstava, že by sme v plestíne museli stráviť noc nám veľa pozitívnej energie nedodala. šli sme teda cez celé mesto a hlavách každého z nás sa rodili najrôznejšie predstavy našej smrti. nakoniec sme došli k múru, ktorý rozdeľoval palestínu od izraela. všade bol neskutočný bordel a múr bol pomaľovaný. po miernom blúdení sme našli druhý hraničný prechod. zákaz vstupu do izraela tým prechodom, ktorým sme prišli, sme si vysvetlili tým, že prechod bol palestínsky a my potrebujeme izraelský k tomu, aby sme s mohli vrátiť späť. pred prechodom sme natrafili na skupinku všetko predávajúcich palestínčanov, ktorí nám dobre že nevošli do auta ponúkajúc pri tom za päť korún aj svoju mamku. prechod bol celkom v pohode vzhľadom na naše pasy. do kufra nám nepozerali, takže už mi je jasné, prečo je tam tak jednoduché vyhodiť seba do vzduchu na miestach, kde sú masy ľudu.

z palestíny sme sa dostali v čase zapadania slnka. pre predstavu vzdialenosti, mesto leži jedenásť kilometrov od jeruzalema, najväčšieho izraelského mesta. diaľnica smerujúca do izraela bola z oboch strán obohnaná dvoma radmi plotom s ostnatými drôtmi po celej výške plotov, nie len na vrchu. takéto bezpečnostné ploty som nevidel nikdy v živote a ja som pri návrate rozmýšľal nad tým, či takto vyzerá slobodná krajina. tí ľudia sa tam však narodili, takže čo iné im ostáva ako tam žiť. nezávidím im to.

do palestíny sa určite chcem vrátiť. po našom návrate sme sa dozvedeli, že v ramalle sú dvaja angličania, ktorí založili organizáciu SkatePal, postavili drevenú minirampu a pokračujú vo výstavbe dreveného skateparku. sú podporovaní najrôznejšími kresťanskými organizáciami z anglicka, kúpili asi desať komplet skejtov a učia palestínske deti skejtovať. ich projekt však trvá len dva mesiace a potom odchádzajú domov. pevne verím, že aj do palestíny sa čoskoro dostane skateboarding naplno.

 

mier.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?